Demokrat, november 1946 (II/248-272)

1946-11-01 / nr. 248

ORGAN DEMOKRATICKEJ STRANY Boč. II. ■ (j. 248. - Cena Kčs 2' BEZ SLOBODY NIET DEMOKRACIE­­BEZ DEMOKRACIE NIET SLOBODY! Košice, piafok 1. novembra 1946 D r. MATEJ JOSKO, povereník financií: Na okraj 2. novembra 1938 Koncom septembra 1938 sa odohrala mrzká vec s hľadiska medzinárodnej 1 ľudskej sluš­nosti. V Mníchove sa süli predstavitelia šty­roch veľmoci a rozhodli, aby malý štát od­stúpil svoje pohraničné územie veľmoci, kto­rá sa vyhrážala vojnou. Francúzsko a An­glicko sa zľakly hrozby Nemecka a malý, poriadny štát — Československo — obeto­­valy. Daly ho na pospas Nemecku a zradily lak svoje záväzky, ku ktorým sa zavlazaly na mierovej konferencii po prvej svetovej vojne. Bolo to vyvrcholenie medzinárodnej krízy, ktorá už trvala od jari. Neškodí oži­viť sa znovu na ôsme výročie tie chvíle, tie pocity, ktoré zmietaly obyvateľstvom našej Republiky. My si teraz oživujeme mesiace pred Mní­chovom a potom mesiace až do zavŕšenia tragédie Československa v marci 1939, aby sme nezabudli, že sme boli prvou obeťou vojny pred jej vypuknutím. Boli sme kvitnúcim, poriadnym štátom. Menšiny, nemecká a maďarská, prameň me­dzinárodného zla, malý všetko, čo potrebo­­valy k slobodnému rozvoju a malý všetky práva rovnoprávnych občanov českosloven­ských. A pritom všetkom daly sa strhnúť k nenávisti proti Republike. Prečo? Len a len z pýchy, ktorá v tých národoch bola väčšia, ako v ktoromkoľvek národe na svete. Poni­žovalo ich vraj, že musely žiť pod vládou Čechov a Slovákov, ktorí ešte nedávno ne­boli ničím, len robotným ľuďom a ich dievča- v tá len slúžily v nemeckých a maďarských rodinách. Chceli znovu vládnuť ako nejaký vyšší národ nad nižším. Preto’ podkopávali základy Republiky, ktorá im nikdy nič zlé*­­lio neurobila a bola spravodlivým domovom všetkých Svojich občanov. Pohraničné stráže prvé boly obeťou nená­vistnej a mocichtlvej politiky. A potom, keď prišlo rozhodnutie z Mníchova, museiy i s rodinami putovať a sťahovať sa. To bolo prvé masové sťahovanie. Nielen rodiny po­hraničných stráží, ale tisíce iných rodín za. nechávaly majetky a putovaly do vnútroze­mia. Masové sťahovanie vymysleli v tejto vojne Nemci, oni ho nanútili, a teraz ho mu­sia znášať v omnoho väčšej miere oni. To je spravodlivosť dejín. Slovensko tiež zažilo svoju kalváriu, ale sa strany Maďarov. Maďarsko sa prihlásilo o svoj judášsky groš a na schôdzke zahra­ničných ministrov Nemecka a Talianska do­stalo 2. novembra 1938 tiež svoj diel z u­­mŕtveného tela našej Republiky. Každý si niečo urval. No, Maďari, starí prisluhovači nemeckej výbojnosti, urvali si najväčšie ku­sy. Vraj si vzali len kraje, obývané Maďar­mi. Nie, oni k tým 300.000 Slovákom, čo mali doma, vzali si ďalšie tisíce Slovákov, a k to­mu ešte celú slovanskú Podkarpatskú Ukra­jinu. Dvadsať rokov ronili slzy nad tria­­nonským mierom a ako chudáci, ozbíjaní Če­skoslovenskom, ukazovali sa pred svetom a teraz — 2. novembra 1938 — ukázali svoju spravodlivosť, A zas by mohly hovoriť naše pohraničné stráže, ako gavaliersky sa vtedy chovali Alaďari. Ako zdvorilé pomáhali našim kolo­nistom sa sťahovať, našim úradníkom, učite­ľom, obchodníkom opúšťať zahrané územie. Sú doklady, ktoré svedčia o brutáinosti so strany maďarskej. Tisíce našich ľudí sa vte­dy sťahovalo, lepšie rečeno utekalo. A toto sťahovanie sme tiež my nevymysleli, ani nezapríčinili. Naše pohraničné stráže a naše vojsko sa chovalo so všetkým sebazapre­ním. Naši strážnici, coíníci, exponovaní ú­­radníci a kolonisti už vtedy vytrpeli mnoho a priniesli obete vernosti Československej republike. Dne» sú opäť na svojich starých miestach, na hraniciach, ktoré Slovákom prisúdila de­jinná spravodlivosť po dvoch svetových voj­nách. Dnes vymieňame Maďarov od nás za našich Slovákov z Maďarska. Tým sa naša hranica upevňuie. Nám nikto nemôže vy­tknúť, že sme si svojich hraníc nezaslúžili. Boli sme prví v obetiach, v utrpení a boli sme aj prví v boji za seba a za všetky de. mokratické národy, za mier, ktorý sa teraz tvor!. Delegácia Najvyššieho sovietu v Košiciach Bratstvo medzi slovanskými národami upevní mier a zaistí trvalé víťazstvo demokracie a pokroku Vo štvrtok 31. okt. o 17.30 prišla do Ko­šíc osobitnom vlakovou súpravou dele­gácia Najvyššieho sovietu SSSR, ktorú na jej ceste na východ donrevádzali veľ­vyslanec SSSR v Prahe Zorin, generálny konzul Demjanov, podpredseda SNR Šmidke. tajomník veľvyslanectva Novi­kov a tlačový ataché Potocký. Na vyz­dobenej stanici očakávali vzácnych ho­stí predstavitelia mesta, okresu, armády, NB, úradov, škôl, spolkov, korporácií a politických strán, hudba košickej posád­ky a RKS. Po uvítacom prejave Dr. Bre- ■ ženského po rusky iskrene pozdravil de­legáciu v mene pravoslávnej cirkvi Kan­­čuha. Potom odovzdali kyticu kvetov N. Q Orekovovej, miestopredsedkyni Najvyššieho sovietu. Za rezkého pochodu dychovej hudby miestneho Sokola odišla sovietska dele­gácia s miestnymi činiteľmi verejného života pod československou štátnou zá­stavou ku pomníku .padlých sovietskych hrdinov, kde za zvukov smútočného an­dante položili veniec sovietskej delegá­cie A. F. Gorkin a Grečucha. Sprievod sa potom pohol od pomníka Štefánikovou ulicou, kde za veľkej účasti obecenstva a zástupcov verejného politického a kul­túrneho života, prevítal vzácnych soviet­­ských hostí podpredseda NV Lendvay. Slávnostnú reč povedal A. F. Gorkin, ta­jomník Najvyššieho sovietu SSSR. ktorý v úvode svojho- prejavu tlmočil nášmu ľudovo-demokratickému vedeniu mnoho zdaru a úspechu. Ďalej poukázal ňa fakt. že práve v . Košiciach zrodil sa vládrr/ program a tým aj myšlienka veľkého plánu. F. A. Gorkin pokračoval v svojej reči v tom smvsle, že sovietska delegá­cia prišla do ČSR prehlbovať a utužovať (Pokračovanie na 2. strane.) Slovenský národ sa pohoršuje V nedeľu a vo sviatok nepracujeme Na návrh min. Dr. Nejedlého poverila vláda Min. soc. starostlivosti a Min. vnútra, aby vyzvaly. hneď všetkých súkromných i ^verejných zamestnancov, aby v piatok, 1. novembra pracovali, ako v normálny pracovný deň. Súčasne vláda vyhlásila, že nemá námietok, aby náhradou za sviatok 1. novembra bola sobota 2. nov. pokladaná za deň pracovného pokoja. (Zo zprávy ZAS-u). Z vyššie citovaného je zrejmé, že komuni­stický minister podal návrh vláde, aby sa na sviatok Všechsvätých pracovalo. Pri tej­to príležitosti prichádza nám na um agitácia komunistov pred voľbami, keď vyhlasovali, že komunisti sú za slobodu náboženstva a podporujú náboženstvo v každom ohľade. Zatiaľ vidíme teraz opak toho. Pod titulom splnenia dvojročnice komunistickí ministri nepovažujú za dôstojné zasvätiť nedele a sviatky a podávajú návrhy na národné sme­ný a pod. Slovenský národ sa pohoršil nad takýmto postupom, najmä keď za deň pra-covného pokoja sa doporučuje 2. november namiesto sviatku Všechsvätých, ktorý sa ináč zasväcuje v celom kresťanskom svete. K tomuto opatreniu dovoľujeme si skromne poznamenať v súhlase so smýšľaním a pre­svedčením 95 pere. väčšiny slovenského ná­roda, že priložíme ruky k dielu pre splnenie dvojročnice, ale v nedeľu a vo sviatky pra­covať nebudeme. Sme presvedčení, že dvoj­­ročnicu splníme aj vtedy, keď zasvätíme všetky nedele a štátom uznané sviatky. A ak by už mala nastať zmena, nech rozhodne o tom ľud plebiscitom. Pápežské posolstvo o nebezpečenstve, ktoré hrozí Cirkvi Zdrojom zla je zapieranie Boba V posolstve, vysielanom zo súkromné­­štúdia v Castel Qandolfo, prehovoril pá­pež anglicky k delegátom amerického katechetického siazdu v Bostone Medzi iným hovoril: „Mystický orgán, ktorého ste všetci členovia, telo Kristovo, ktoré je jeho Cirkvou, je ohrožené. nie však len vonkajšími nepriateľskými silami, ale vnútorným nebezpečenstvom, slabosťou a dekadenciou. Boli ste pred nebezpečen­stvom varovaní. S nepokojom v srdci zmieňujeme sa o vzrástajúcej slabosti a rozkladnom procese, ktoré sa v posled­nom čase zjavujú v mnohých cirkev­ných oblastiach a ktoré sú zväčša spôso­bené nevedomosťou, či skôr len povrch­nou vedomosťou o náboženských prav-dách, ktoré Vykupiteľ každému objasnil.“ Pápež ďalej hovoril, že hlavným zdrojom vzrastajúceho zla je okol­nosť, že je zapieraný Boh — najvyšší stvoríte a sudca — alebo že ie zabú­daný. Vyhlásil, že ľudstvo nebude v stave rozriešiť dnešné problémy, kto­ré trápia celý svet, vlastnými silami a len ľudskými zákonmi, ale bude po­trebovať Božiu milosť, ktorá bude po­skytnutá prostredníctvom Cirkvi. Je preto nevyhnutne potrebné nábožen­ské vyučovanie nielen deťom v nedeľ­ných školách a mládeži na školách obecných, ale aj študentom škôl vy­sokých. Minister techniky a povereník techniky na východ Asi pred mesiacom proponovaný zájazd ministra techniky Kopeckého na východ uskutoční sa 6. nov. t. r., keď tento v sprievode povereníka techniky Ing. Stýka príde do Prešova a ztadiaľ do Košíc. Počas cesty budú ich doprevádzať odborníci z Povere­níctva techniky. Účelom ich návštevy bude prehliadka krajov, najmä však obcí, ktoré boly najviac zničené a tých miest, ktoré sú už vo výstavbe. Maďarj sa pohoršujú, ako si my môžeme ponechať územie, ktoré obýva maďarské o­­byvateľstvo. Odpovedáme: 1. My si také ú­­zemie ponechávame, lebo v oboch svetových vojnách, keď išlo o bytie a nebytie národov, boli sme na strane práva a územie to nám bolo prisúdené na medzinárodnom fóru uznané celým svetom. 2. Územie to sme si a vždy nárokovali, lebo Maďari svojou sto­ročnou maďarizáciou nám odňali omnoho viac a majú dosiaľ veľké územia v samôt-’ nom Maďarsku, ktoré obývali a obývajú Slo­váci. 3. Preto sme ponúkli výmenu obyva­teľstva a žiadame vysťahovanie malej men­šiny maďarskej od nás, aby o tejto veci už nikdy viac nebolo sporov a mohli sme naží­vať v dobrom susedstve, ochotní zabudnúť i na mnohé krivdy, ktoré sa nám dialy i so strany maďarskej. Na Dušičky ANDREJ VANDRÁK Teplé slnečné dni horúceho leta už minulý- Koniec radovánkam, oddychu, lebo nastal nový život. Lesy horia tajomným čarom strácajúceho sa života, keď sa preobliekly do svojho nového žltého rúcha. Štebotavé vtáctvo už odletelo do diaľav, len hladné vrany a čierni havraní pole­tujú krikom nad holými pasienkami z hmlistých, pochmúrnych, sýchravých a blattvých jesenných dní. Vetrík preháňa sa v korunách stromov, v chumáčkoch roznáša žltozelené lístie krajinou, ktoré potom padá na matku zem, ktorá st x hlboká vydychuje, keď vydala zo seba nádherné božské plody a zdá sa akoby porodila. Smutno je v prírode v hmlistom pochmúrnom novemnri, ktorý ako oblohu, tak aj myseľ človeka oprittaa závojom pesimizmu. Človek očarovaný, zamysle­ný, rozmýšla o pominuteľnosti. V týchto jesenných, pochmúrnych dňoch svä­tíme najsmutnejšie sviatky, jediný deň v roku zasvätený našim mŕtvym — deň Dušičiek. Tento deň nie je všedným dňom, ako by sme si mys te­li, ba práve naopak, už pred ním vidieť všade čulý ruch. Upravujú sa hroby, hotujú vence, kupujú sviečky a pod., aby tento ozaj vyznel slávnostne. V tento deň skoro u všetkých zaihrávajú si slzy v očiach, keď nespočetné čierne postavy starcov, žien a detí vynoria sa, x domov, nesúc v náručí kytice kvetov, venca, zdobené bielymi chryzantémami, poberajú sa na cintorín. — Brány cintorína v tento deň otvo­rené sú dokorán a volajú nás všetkých: „Poďte sem všetci, ktorí cítite s nami aspoň v tento dnešný deň, poďte sa pokloniť našej •pamiatke, lebo čo ste Vy boli, sme aj My, čo sme My, budete aj Vy.“ - 25« bránclu je ich tichý do­mov, kde naši mŕtvi spia večným, tichým spán­kom a snívajú svoj' večný sin. človek žasne pri pohľade na tisíce jagajúcich sa svetielok v tento deň, na nevšednú krásu, kde jedine panuje ozajstná rovnosť. Tu leží starý s mladým, tam bohatý s chudobným, tam pyšný so skromným, tu učenec svetového mena, tam obyčajný prostý človek — všetci spoločne vedľa seba v chladnej zemi. Tu pri hrobe vidíte starenku kľačiac drží v náručí modlitebnú knižku, skrúšene sa.moait modlitbu lásky nad hrobom svojho drahého man­­žeľa, tam úbohé opustené, polonahé siroty hla­vou zdvihnutou k nebesiam a so slzami v očiach oplakávajú svojich rodičov, ktorí ich predčasne opustili, tu sestra oplakáva svojho tírata, tam milenka svojho milenca a pod. — Taký je už náš život ako sen, ktorý razom mizne, ako trava, ktorú skosí slabý mráz — nič netrvá večne, lebo čo vyrástlo, hynie, čo sa zrodilo, umiera a tento večný kolobeh nie sme vstave zastaviť. A taká je aj smrť, ktorú je neúprosná, nemilosrdná, vyrve nám z náručia i to, čo nám bolo v živote v najdrahšie a zanechá nám len veľký bôl a Siať srdciach našich a spomienky na ndšich mŕtvych, na ich lásku-, obetavosť, vieru a neú­navnú prácu, čo pre nás a národ vykonali. Dnes spomíname s pietou a láskou svätíme pamiatku medzi nami všetkých našich mŕtvych a to nielen tých, ktorých telá ležia v drahej našej vlasti, ale v modlitbách zalietame aj na roztrúsené polia ku hrobom našich slovenských martýrov, ktorým cudzia ruka bezcitne a pred­časne ukončila život, keď si hájili svoje sväté práva v a život, ktorí však radšej umierali za svoju reč, za svoj národ, lebo cítili, že otrok ne­patrí na zem. Dnes spomíname zvlášť s najväčšou po vďač­nosť oni a láskou na našich hrdinných padlých československých bojovníkov, partizánov a dob­rovoľníkov, ktorí tak udatné bojovali za našu slobodu, za náš krajší a slobodnejší život, Keď cudzia ruka chcela nám vziať, čo jej nepatrí, že dali svojmu národu a štátu tú najväčšiu obeť — svoj vlastný život na oltár vlasti a ukázali tým žiarivý príklad vlastenectva. Dnes zalietame v modlitbách k čerstvým, hro­bom najlepších synov národa, symbolom to vy­kúpenia, ktorí celý svoj život dali národu, kto­rého tak vrele milovali. Tieto miesta sú každému Slovákovi a Čechovi, každej slovenskej duši drahé, lebo tu odpočívajú ti, ktorí večne budú žiť v srdciach našich medzi nami. Sem na tieto ich tiché miesta k ich čerstvým hrobom pri­vádzajme naše pokolenie, našu mládež, aby tu čerpala národné povedomie, silu, vytrvalosť, nebojácnosť, húževnatú prácu a nezlomnú vieru, ktorej je nám najviac treba. Ich duch ptmmrt

Next