Slovenský Východ, august 1921 (III/174-198)
1921-08-02 / No. 174
WYCMODi RÁNO OKREM PONDELKA. ” TíSlO ZA 80 HALIEROV. ] V NEDEĽU A VO SVIATOK Zfi 1 Kč. SMDAKCJA A ADMINISTRÁCIA V KOŠICIACH, TQRDASSY-HO ĽLICA, OSLO 3, II. POSCHODIE. ---- TELEFON REDAKCIE CISLO 206. — TELEFON ADMINISTRÁCIE ČÍSLO SS. Mo ffeitovej spořitelně 400.562. — PREDFLATOKs as Mesiac 16 Kč, na štvrf roka 48 Kč, na pol roka 96 Kč, na celý rok 192 Kč. — Pre Košice s donáškou 18 Kč mes. — Do cudzozemska 36 Kč mes. I sísT ľ"a_ri - J“'TM' VYDAVATEĽ: ZODPOVEDNÝ REDAKTOR: ~ ” T . _ ~~~ ^1« re?žník. 1921. Císšo 174« J ján Kudláček. hugo filla. Košice, utorok 2. augusta. Na stráž! Ludevít Kühn. Medzinárodnosf, jak nám o nej vyprávajú naši politickí učenci, je iste velmi krásne slovo a za normálnych pomeroch iste hlásali by učenie toto všetci opravdoví Slováci a Česi. Lebo národnostné štvanice a utláčanie početne a hospodársky slabých národov zavinilo už tolko medzinárodných zápletiek, že by už bolo na čase, aby rasová a národnostná nenávisť vymizela zo sŕdc vedúcich politikov. Ideálne by bolo, keby sa príslušníci rôznych národov cítili bratmi, aby tak ozaj mier a pokoj nastal na zemi. Desiafmillionový národ československý, obklopený zo všetkých strán neslavjanskými národmi, usiloval sa už dlhý čas zamedziť nedorozumenia národnosfné, podával bratskú ruku ostatným národom, okolo neho žijúcim, no na každom kroku sa stretal s neporozumením, ba priamym odporom Nemcov a Madarov. A preto nie je jeho vinou, že národnostné boje neustaly, že ešte dnes, keď máme svoju politickú slobodu, Nemci a Maďari cítia sa byť pánmi nad národom českým a slovenským, zotročujú jeho príslušníkov a čakajú len na vhodnú dobu, aby ho zas pozbavili jeho štátnej samostatnosti. Vidíme to každodenne vo všetkých čiastkach našej republiky, tak v Česku ako aj na Morave a na Slovensku. Bývalí páni nad osudom 10 milHonového národa nemôžu a nechcú zabudnúť, že pred tromi rokmi sa im lepšie vodilo, že vtedy Čech a Slovák musel čušať, keď oni hovorili, a nemôžu sa nijako spriateliť s dneskajším stavom. Najmä u nás na východe republiky, kde národnostný útisk bol najväčší, lebo ľud bol nevzdelaný a hospodársky utisnutý, nepatrná menšina maďarská vyvoláva denne boje národnostné. A bolo by preto neodpustitelnou chybou, keby sme nereagovali na útoky našich nepriateľov, keby sme trpeli všetky tie útoky, ba — ako sa to mnohde aj deje — vyhľadávali Madarov a posilovali ich tým k ďalšej vytrvalosti. Práve naopak: opravdiví Slováci a Česi, ktorí majú národné cítenie, musia sledovať zámery Maďarov, musia byť na stráži, aby sme boli informovaní o všetkom, čo sa proti nám strojí a zamýšľa. Dnes ešte nie je doba odpočinku, naviazovanie stykov s maďarskou spoločnosťou, poneváč Maďari stále ešte sa úfajú, že Slovensko prípadne snáď len jeho východná čiastka, pripadne nazad k Maďarsku. A preto je treba stáť neochvejne na stanovisku národnom. „Národ nado všetko“ volaly pred nedávnom Národnie Noviny, upozorňujúc na nebezpečie, ktoré nám hrozí so strany maďarských kresťanských socialistov. Áno — národ nado všetko, za národ, za jeho neodvislost kultúrnu, politickú i hospodársku, musíme pracovať všetcia bez rozdielov poli'ického a náboženského presvedčenia, bez rozdielov triednych a hlavne osobných. Všetko musí isť stranců, všetky nedorozumenia každodenného života, všetky tie drobné episodky, ktoré narušujú naše bratské spolunažívanie. Dnes je stále ešte maďarské nebezpečenstvo priveľké, než aby sme sa mohli škorpiť o nesmyselné maličkosti. Dnešná doba je doba veľkých ľudí. Malomyselní nech sa radšej isolujú od spoločnosti, nech sa nepletu do vecí, ktorých nevedia, alebo nechcú pochopiť. Buďme presvedčenými národovcami, bráňme si svoj jazyk, svoje práva politické, svoje oslobodenie hospodárske, svoju štátnu neodvislosť! Neuhýbajme Maďarom, dávajme im síce, čo im patrí po zákonu, avšak nikdy nie viac! Neukazujme im, že ich potrebujeme: po prvé to neni pravda a po druhé dávame im do rúk zbraň, ktorú v najbližšej príležitosti obrátia proti nám. 1 Zahájenie činnosti sborového sádu v Užhorode. [Pôvodná zpráva „Slovenského Východu“.] Užhorod, 1. VIII. Dnes o 10 hc d. dopoludnia bola tu slávnostným spôsobom zahájená činnosť novo sriaděného sborového súdu v Užhorode. Na slávnosti sa zúčastnili okrem mnoho vynikajúcich osobností vojenských, civilných i kňažských tiež hlavný velitel východnej českoslov. armády gen. Paris a viceguvernér Podk. Rusi P. Ehrenfeld. V zastúpení min. spravodlivosti prítomný bol sekčný šéf dr. Polák, ktorý ujal sa tiež prvý slova a rokovanie zahájil. Vo svojom krásnom prívete zdôraznil dôležitosť dnešného aktu, ako aj význam novej sedrie pre Podk. Rus a vyslovil nádeju, že íáto splní všetky svoje úkoly tak, ako toho záujem štátu i tohoto územia vyžadujú. Prial jej pôsobeniu do budúcna všetkého zdaru, na čo vyzval prezidenta dra Adamkoviča, aby sa ujel svo'ho úradu. venú Dr. Adamkovič, podakujúc za prejadôveru, pojednal o nastávajúcej práci sborového súdu, pri čom sľúbil, že zákon, právo a spravodlivosť bude vždy hájiť zo všetkých svojich síl. Pri jeho vrelej reči došlo k prejavom sympathii k prezidentovi republiky Masarykovi. Po ňom prehovoril viceguvernér dr. Ehrenfeld ktorý vyslovil prianie, aby sborový súd nie len súdil, ale aj poučoval a vychovával ľud, aby tomuto ľudu nebol len správcom práva, ale aj radcom v živote. Reč jeho bola živo aplaudována. Konferencie Malej dohody a Poľska. Praha 1. VIII. „Prager Abendzeitung" sdeľuje z Mar. Lázni, že poľský minister Erazim Filz vyhlásil, že koncom mesiaca augusta budú konferencie v Karl. Varoch, ktorých sa zúčastní Take Jonescu, Pašič, Poľsko a Československo. Konferencie sú povolané k tomu, aby vytvořily všeobecnú základňu pre práce odborných komisií, ktoré zahája svoju činnosť teprv v sepf. Na dotaz zprevodajccv sdělil minister Pilz, že na konferencii príde na pretras tiež pomer Poľska k Malej dohode. Poľsko je rozhodnuté konať mierumilovnú prácu a považuje za potrebné, aby tieto mierumilovné zásady boly prejavené loyálne voči všetkým susedom. Poľsko chce učiniť všetko možné, aby podporovalo mierumilovný vývoj pomerov. Prvšie konferencie s Československom konaly sa len o hospodárskych otázkach, kdežto teraz prídu na pretras tiež politické Otázky, o ktorých však minister Pilz blíže sa nezmienil. Porady Najvyššej rady. Paríž, 1. VII Ak „Journal“ oznamuje, bude len Beigia pozvaná na porady Najvyššej rady, ktoré sa týkajú iných otázok než-li hornosliezskej na pr. zrušenie sankcií. Bel-gia si nepraje, aby sa jednalo o rozsudkoch válečných súdov, vynesených proti válečným vinníkom. Je pravde podobné, že strana grécka alebo turecká bude žiadadaná o sprostredkovanie. To přísné stanovisko nusí však hájiť a dôsledne vyznávať aj naša vláda. Ona prvá je povolaná k tomu, aby vykúpila preliatu krv našich legionárov veľkým očistením celého nášho verejného života, Ona nech na exponované miesta posielať len presvedčených národovcov, ktorí sú vyhranení a nebudú nikdy, bárs aj bez akéhokoľvek zlého úmyslu, paklovať Maďarmi. Do úradov na odpovědná miesta s nech sa dávajú len takí ľudia, ktorí idú za jedným jediným cieľom a to je čistý štít celého národa. My tuná na východe musíme byť obzvlášť obozretní, poneváč visíme takmer vo vzduchu. Naše mestá i vidiek nie &ú ešte národne tak prebudilé, ako je tomu na západnom Slovensku a v Česku a na Morave. U nás je stále ešte veľa neprajníkov, ktorí chcú škodiť republike len z toho dôvodu, že je československá. Oni dobre vedia, že pod cudzím jarmom skôr budú môcť slovenský ľud ubíjať duševne i hospodársky. A preto dopúšťa sa naj väčšieho hriechu, kto im v tom napomáha, kto svojou národnostnou ľahostajnosťou udržuje Maďarov v tom domnění, že ten úbohý ľud nemá vodcov, nemá zastáncov pomedzi svojej intelligencie. Vynášať chyby a ukazovať na naše slabcsti, je nielen netaktické, ale aj národu škodlivé a každý, kto Skandalizuje verejne činné osoby nezaslúži než verejného opovrženia. Máme dosť prostriedkov, aby sme zástavili činnosť nehodných verejných pracovníkov. Netreba k tomu novín. Netreba so všetkým chodiť do novín, aby z toho najväčší osoh mali Maďari. Kto takto robí, vylučuje sa z národa a dokazuje nad slnko jasnejšie, že národ i je mu len krásnym, ale jalovým heslom, ktorým sa oháňa pri slávnostiach, že necíti lásky k svojmu národu a že v svojej krátkozrakosti nevie si predstaviť nedozierné následky svojho pokračovania. Bj ť na stráži neznamená však nevideť nebezpečenstva vo vlastných radách. My potrebujeme veľkých, nadšených, obetavých, národ svoj milujúcich pracovníkov, ktorí vidia dalej ako za špičku svojho nosa. Tvrdý, neúprosný musí byt náš boj s nepriateľmi nášho národa, bežkoropromisný musi byť každý z nás tam, kde ide o práva národné, vlastnú popularitu a pohodlnosť musíme obetovať, ak chceme čím skôr napraviť veľké krivdy, páchané na nás po dlhé storočia. Neuznám nikdy omluvu naších ľudí, že pcsilujú maďarské spolky za to, že v ich okolí takýchto spolkov československých nieto. Nielen, že to za správné uznať nemôžeme, ale musíme to aj odsúdiť, poneváč tým ukazujeme Maďarom, že ich potrebujeme, že sme na nich odkázaní a že bez ich pomoci by sme nevedeli spoločensky sa zabávať. Kto zná našich Maďarov vie, že oni každého priateľstva vedia použiť k svojim nacionálnym cieľom, aby oslabili moc slovenského národa. A preto voláme Na stráž, poneváč vieme, že nebezpečenstvo je na všetkých stranách. Buďme pevní v svojom odhodlaní brániť si svoje práva pri každej príležitosti, buďme už raz hrdí na to, že máme svoju politickú slobodu, svoj štát a nezabúdajme, že Maďari ešte dlho budú pracovať proti nám, aby sa znova zmocnili Slovenska, ktoré všetcia pokladajú len za obsadené územie! V Prešove. 1. VIL 1921. Obrázky z Albánie. JÁN GREŽA; K Elhassánu, Písané 1921.Dlhá je cesta k Elbassánu, z nekonečn a A príšerná pod žhavým albánskym slncom. Ľudoprázdna a tichá, melancholická, vyprávajúca bájku samoty a opustenia v neznámej zemi, plnej divných poviedok, plnej krvavých dejín a smutných poviedok. Ale predsa nie je smutná, predsa nie je bez svojich vlastných a krásnych kúziel, ktoré nikde inde nie je možné vidieť; nesviazaná do priamych linií železničných tratí, neohradená bielymi a tvrdými silnicami, nepoznamenaná tabulkami a ukazovateľmi ciest, nesdrátovaná telegrafnými drôtmi. Voľná a slobodná je zem albánska, divoká vo svojej kráse a prirodzená vo svojej pochmurnosti. Skoro za Bratom zmizly posledné zbytky ľudskej kultúry. Silnica zmenila sa v stezku, vyšliapanú ľuďmi, dobytkom a vyjazdenú vozmi, pohybujúcimi sa na vysokých kolách. Dediny ďaleko od seba vzdialené, človeka nestretneš, čo priam celé hodiny budeš chodiť. Len tu a tam, ako vtáčie hniezdo, je kdesi na úboči hôr prilepený domček, svietiaci svojou bielou farbou, ze ťa až oři bolia. Divoká krajina dookola. Stromy rastú tam, kde nachádzajú najlepšie životné podmienky a nie sú umiestnene tak, kde človek snáď by ich chcel mať. Vysoká tráva okolo riek zamedzuje prístup k vode a ťažká je práca, ktorú človek musí vynaložiť na odstránenie krov a stromkov, keď sa chce ochladiť v rieke. Konečne mizne i cesta. A čím ďalšie zachádzam do vrchov, tým užšia je prť, vyšliapanú ľudskými nohami. Krok za krokom stúpam, aby za niekoľko hodín konečne som sa zastavil v malej dedinke, špinavej a neupravenej, s vysokým minaretom v stredu. Meno dediny som už dávno zabudnul. Len to si ešte pamätám, že pred dedinou uvítalo mňa pohrabište. Nemôžem to nazvať cmiterom. Široké voľné pole, posiate kameňmi — to je albánsky cmiter. Stá a stá rokov pochovávali dedinčania svojich drahých na tomto mieste. Neplakali za nimi. Priali im ich posledného odpočinutia. Nedbali tiež o ich hroby. Zomrel a na najbližšom mieste bol pochovaný. V noci ho odviezli z mesta, do jamy dali. Snáď najbližší prítomní zaplakali, ale viacej nikto naňho nespomenul. Je mŕtvy, je u ’Allaha — je mu dobre. Bol to jeho Kismet a proti Osudu nesmie sa reptať. — Tak po storočia boli tu pochovaní tí, ktorí na vždy odišli; na ich hroboch vyrůstaly nové generácie, žily a umieraly, aby zase v spoločnom hrobe všetci pre slávu ’Alláhovou spali večný sen. Ticho je na mieste večného odpočinku. Nikto sem nepríde, nikto sa nestará o úpravu cintorína. Lea kdesi v prostriedku väčšia kupa kamení hlása, že pod ňou odpočíva svoj večný sen náčelník kmeňa, lebo snáď priftit kňaz. A ešte niečo. Náhrobné kamene mužov zakončené sú napodobeným turbánom, kdežto náhrobné kamene žien sú hladké a jednoduché. To je celý rozdieľ. A preto je cinfbrín tak smutný. Nie je to záhrada, kde človek pochováva to, čo mal v živote najradšej, ale skôr tunajší cintorín robí ten dojem, že složene je tuná to, čo už pozostalým bolo zbytočnou obtiažou. Nepotrebné zbytky ľudských tiel sú tu složené. Včera aj dnes tu boly ukladané, budú tu ukladané ešte zajtrá a večne. Kosti mŕtvych sa rozpadnú — len tie náhrobné kamene budú večne pripomínať živým : „Memento mori. . .“ K večeru som došiel do dediny. Domky polorozbité, rozpraskané, že ťažko ve-