Národnie Noviny, apríl-jún 1911 (XLII/39-75)
1911-04-15 / nr. 45
i — a — Nádej života. Temer dvetisíc liet už každoročne križujú Pravdu na Golgothe a Ona opäť povstáva k životu. Harnack. Spokojnosť a nádej, oživotvorenie a radosť napĺňa duše ludské v slávnostný deň zmŕtvýchvstauia na G-ol gothe ukrižovaného Slova večnej Pravdy, Lásky a Pokoja. Náš ubitý národ slovenský obzvlášte túži po tejto duševnej úteche. Ved zúfalost a beznádejnosť azda ešte dušu nijakého národa neprenikly nikdy na toľko, ako dušu národa slovenského. Niekedy, pravda, až blčíme nádejou a samodôverou. Chvíľkami sa oduševňujeme, i obetujeme a neľakáme sa ani trpkej samožertvy. Inokedy ale zase len drevenieme a stávame sa ľuďmi malej viery. Ačpráve i človek sám o sebe môže sa vymôcť zpod vlivu svojich zlých náklonností. Vyžaduje sa len ludské 8amovedomie a bezohľadná autodisciplína. Len v dávno zašlej dobe sledovalo človečenstvo kategorický imperatív svojich náruživostí slepo, bez rovnováhy. Vzdelanú kastu spravuje už dnes moc umu. Dnes len slabé charaktery zmieta už vo víre života regnum náruživostí. Pod vlivom epochy intellektu i národy inakšie žijú už dnes, ako žili v starej, primitívnej dobe. Len efemérne vzbíknutia a krátke errupcie prejavovaly vtedy občas plam národných pocitov a presvedčenia, žatým ale večná tma pokrývala zdrepenelé duše. V podobných časoch ľahko bolo expropriovať všetky práva jedných druhých národov. Jednotlivé egoistické dynastie ťažily moc z národnej chabosti, slabosti a mlkvosti. Antipodické periódy nemôžu a nesmú sa už dues zamieňať v živote národov. Nemôžeme byť raz umní, iný raz bezcitní. Raz herosi, iný raz apatici. Dnešným naším životom môže byť jedine — večná borba. V každom čase dominovať má v našom národe umné predvídanie, nezlomná energia. Z národného nášho slovníka raz navždy vytreť musíme pojem de šperácie. Cím väčší náš nepriateľ, tým väčšmi máme koncentrovať svoje sily. Rozhárané, rozčesnuté sily ešte nijaký národ nepriviedly k zelenej ratolesti. U iných národov, hlavne ale u nášho protivníka, koľko ráz čítame, počujeme, ba i vidíme, ako sa koncentrujú i naj primitívnejšie elementy okolo vitálnych otázok. Srážky prúdia vždy okolo nejakých veľ kých sociálnych problémov. V kruhu našom je to, pravda, ešte nemožné, my riešiť musíme najprv problém našej národnej myšlienky vydobíjaním jej pevného základu, na ktorom vyvinula by sa tak, ako jej to dľa práva, pravdy a spravedlnosti prisluhuje. Položenie naše — žiaľno — so životom iných národov porovnať nemožno. Veď v právnych, sriadeých, svobodných štátoch národy nemusia sa boriť za veci, za ktoré trpíme a krvácame v boji my. Inde národom zabezpečili už všetky práva, ktoré umožňujú im svobodný, všekultúrny a nációnál ekonomický vývin. Tam áno, jalové, vnútorno-politické boje neparalizujú silu národov, tam možné je riešenie problémov, ktoré týkajú sa ma nie čo národné individuum, ale predovšetkým vzťahujú sa na moje jestvovanie, ako na existenciu integerného člena všeľudstva, celého človečenstva. Tam niet viacej prämissy národnostného povedomia s jednej, národnostnej svobody s druhej strany, tam je postulát jedine ľudskej koexistencie v pravde a láske dľa slov Vzkrieseného syna človeka: „Buďte dokonalý, ako i váš Otec v nebesiach je dokonalý !* História nepoukazuje nám dosial ešte na národ, potlačený nestatočnými záujmami licomerných protiv níkov, ktorý by nebol dbal vždy hlavne a jedine len o svoje osvobodenie. Nijaký problém, nijaká idea, jedine naše úplné osvobodenie môže byť našou životnou básou. Vydobyť si právo svobodného dejstvovania. Z\t pre seba samých, národné sily naše vynakladať jedine na svoje všestranné zveľadenie. Svobodne pripravovať svoju budúcnosť. Jedine tieto snahy môžu žiť v duši slovenského národa. A dnes daromné nám budú už privolávať nesvedomití pseudoproféti a daromní tlčhubovia, aby sme len zabudli na svoju potlačenosť, uspokojili sa so svojím osudom, veď budúcnosť tak alebo onak napraví, prinesie všetko. Budúcnosť áno, i my to veríme, ale nie bez práce. Za Veľkým piatkom musí nastať i Veľká noc. Ale založiť ruky, krížom slamy nepreložiť a len čakať a čakať osvobodenie, obrodenie bez práce a ná mah, s odpustením, to by bol pri nás až prihriešny idealizmus. V národe našom vrie pozitívna sila, my nesmieme jej dať hlivet, ale pozitívnou prácou dobýjať reálnych, skutočných výsledkov. I jednotlivec, pozbavený svobody, nečaká, kym dajú mu ju nazad tí, ktorí jej ho pozbavili, ale celou svojou dušou, celou mysľou snaží sa opäť vydobyť, čo bol utratil. A radšej zahynie v boji, ako by mal desným smradom zhniť v hriešnej lieni. Cudzie, ničiace záujmy paralyzujú i silu nášho národa. Nemôže žiť sebe a pre seba, nemôže pracovať svobodne na svojom zveľadení. Veď či môžeme si za stať i my v rade svobodných, blažených národov? Absurdná vec teda, aby sme sa za iným snažili, ako za vydobytím svobodnej existencie, nehateného vývinu. Ako by sme dosiahli náš svobodný hospodársky a vzdelanostný vývoj? K dosiahnutiu tohto nie sú už potrebné efemerné errupcie. Hrešili by sme, keby sme v periodických jalových bojoch márnili svoju silu. Dnes vyžaduje sa už stála, každodenná borba. A keď i rúti sa na nás protivník a hriešnym vandalizmom ničí svätí ne našej reči, vzdelania, práv a svo body, nesmieme čo i len na chvíľu poodstúpiť, ale smelo sa starať o ďalší bojovný šík. Za čas môžu oni víťaziť, deptať šije v pote a krvi až do prachu zeme, viest nás kalváriou poníženia až hen na Golgothu, ale darmo, ani veľký týždeň utrpenia netrvá na veky a deň vzkriesenia konečne predsa i nám nastane a čistá, pozitívna sila nášho národa bude víťazne napredovať. My nemusíme sa chytať nezákonitých prostriedkov, ako nás o tom protivný šplhavec podie upodo zrieva. My máme zákonom zabezpečené právo našej národnej existencie, národného vývinu. My nebrojíme proti spoluobčanom našej vlasti, uznávame práva každého, i pre seba len to požadujeme, lebo veď spoločným naším záujmom je vybudovať kultúrne i hospodársky mocný, svobodný štát. Jedine svobodný, právny vývoj umožní povznesenie občianstva, na ktorom výlučne môže bazírovať povznesenie krajiny. My bojujeme jedine proti úzkoprsým vykorisťujúcim túham a potlačovacím snahám predpojatého šo vinizmu a privilegovaných tried. K tomu má smerovať naša národná emancipácia. Keď toto podarí sa nám. vtedy už jedným šmahom dosiahli sme svoje národné osvobodenie. Maďarskí obyvatelia našej krajiny stanú sa nám už potom spoluobčanmi v ideálnom slova smysle. Povznesenie krajiny stane sa nám potom ozaj spoločným záujmom, ktorý i v najväčších žertvách chrániť budeme až do poslednej kvapky krvi. Dotiaľ ale nemôže byt o tom reči, kým pyšný, privilegovaný šovinizmus myslí, že má právo panovať nad nami, prenasledovať, potláčať nás. Odvrhnime teda naše maloverné klesanie na duchu a mysli. K zúfaniu nemáme príčiny. Boh stvoril nás k životu, musíme teda i žiť a nie živoriť. Drzé násilie zbičuje nás. neprávosť ukrižuje pravdu našu, ale príde deň vzkriesenia a vyvedie národ náš k novému životu. Kamkoľvek obrátimejzrak svoj, vidíme, že i seba menšie národy vydobyly si už postať svobodného života, nemožno teda, aby cieľa svojho nedošiel i čistý, zachovalý, umný, peknoduchý národ náš slovenský. Najdú sa i medzi nami mnohí, ktorí upádajú v beznádejnosť a zúfanie, divá atrocita a vzteklý terror poníži ich, — poníži, ale len do času. Veľkých vý sledkov nikdy nedosiahne proti — našej pravde, pevnej nádeji života. Nádej a samodôvera nech plní srdcia naše i v slávnostný deň veriaceho kresťanstva. Isté je, musíme podstúpiť krvavú cestu na Golgothu. Bez utrpenia a obeti Pravda a Svoboda víťaziť nemôžu. Povedomý, smelý národ zahynúť nemôže 1 My máme nádej života, my pevne veríme, že Boh dá nám uzreť ružový svit vzkriesenia nášho národa 1 Áno, dá! On je Pravda i Dokonalosť, Láska a Svoboda 1 Daj sily, Pane! Žehnaj nám! Gospodi pomiluj! I. L. Lysecltý. Umreli za neho dvaja. Vyprávanie starcovo. Neďaleko severno-nemeckého mesta stál na pobreží starý matróz, hladiac do diaľky, kde vidno bolo nebezpečné úskalie nad rozbúrenou hladinou mora. Slzy tiekly po jeho ohorenej tvári, medzi tým čo rty jeho sa ťažko pohybovaly v tichej modlitbe. Od pohnutia zabudol na svoje okolie a ani nezbadal, že sa k nemu priblížila dáma, sledujúc ho so záujmom. Preto sa dosť prudko obrátil, ked ozvalo sa celkom pri ňom: »Prečo plačete, starký ? Azda ztratili ste niekoho tam v tých nebezpečných miestach?« Starci sú ako deti a radi sa posťažujú cudzincom, jestli vidia na ich tvárach znamenie súcitu. »Hej, veru ztratil«, povedal plavec a, posadiac sa na kameň pri ceste, zahľadel sa na dámu; »umreli za mňa dvaja.« »Nechceli by ste mi rozprávať o tom?« spýtala sa dáma dalej, čitajúc v očiach starcových zjavnú ochotu. »Ó, veľmi vdačne, vzácna pani! Ale moja rozprávka bude trochu dlhá a vám by sa zunovalo stáť Keby sa vám páčilo sadnúť si na tento kaméň... Iného tu neni, a mne by ťažko bolo stáť tak dlhý čas.« Ale ked pani kynula, že dakuje a len aby rozprával, počal rozprávať, potlačujúc rozochvenie: »Ó, pani, to bolo hrozné, ale ja som nevedel, že sa to pre mňa tak slávne skončí. Boh mi bol milostivý. Je tomu už mnoho rokov, čo som bol zamestnaný ako plavec na poštovej lodi, chodiacej pravidelne medzi S.. . a M... So mnou slúžil tiež mladý, pekný človek. Nemal som ho rád, preto, že bol veľmi pobožný. Pobožných ľudí som nikdy nemohol vystáť... Zkúsil od nás — a práve odo mňa — všeličo pre tú svoju vieru ale nepovolil od nej a modlil sa dalej. Konečne sme mu dali pokoj, ked nechcel prísť k rozumu. Zunovaly sa nám a sprotivily naše vlastné vtipy a narážky, tak že mladému kresťanovi zostalo len potupné meno ako pamiatka na doby bojov. Kapitán stal sa mu až priateľom, snažiac sa všeliako zbaviť ho spoločnosti niekoľkých najsurovejších ľudí, ku ktorým patril som i ja. Divá búrka zahnala nás raz na tie nebezpečné miesta, vrazila loď na skalu takou silou, až zaprašťala. Stroskotali sme sa. Život, aký teraz nastal na palube, nemôžem vám opísať. Passažierov bolo mnoho, náklad veľký. Zkaza bola neodvratná. Lodmusí sa potopiť... Viete, som starý človek a vtedy som už tiež nebol mladý. Ale neviem, kedy som sá viacej triasol či vtedy v tých strašných okamihoch, a či dnes pri pomyslení na ne. Rýchlo spustené boly záchranné člny a vylosovaní boli z námorníkov mužovia, ktorí majú sostúpit do nich a previesť niektorých cestujúcich ku brehu. Nebol som medzi týmito mužmi. Loďky odrazily a bojujúc s rozbúreným morom, brázdily si cestu k pevnej zemi. Lod sa medzitým pomaly potápala. Ked sa člnky vrátily a ďalší cestujúci vylosovaní boli k záchrane, nemali sme už nádeje, že sa vráťa po tretí raz. Ale predsa, predsa sledovali sme ich cestu... Keby predsa... Stalo sa. Po tretí raz prišlo na posádku. Hodily sa žreby, ale, beda — bol som z tých, ktorí boli odovzdaní svojmu osudu. Dych sa vo mne zatajil. Vytrešteným zrakom hľadel som pred seba, ako šťastnejší súdruhovia skákaly do člnov. A ja?! Nesmel som! Už len traja šťastnejší stáli na palube, pripravení ku skoku... Potom dvaja, konečne len jeden. »Chytro, chytro!« volajú zdola. Lod bola blízko potopenia. Otáľanie mohlo byť i pre posledný čakajúci čln záhubou. Ale čo to? Hľa, ten mladý človek obráti sa ešte naposledy, ako by sa ťažko s nami lúčil. A oko jeho spočinulo na mne tak zvláštne! Co chce so mnou? Chce naposledy vrhnúť mi výsmech do tvári. Mohol by, zakúsiac odo mňa toľko zlomyseľnosti. Ja by som takého skutku bol schopný. Ale čo robí-------Dvoma skokmi octne sa pri mne a vlečie ma ku kraju lodi, volajúc: »Chod ty, ty! U mňa je všetko v poriadku... Som vyrovnaný s Bohom!« Sedel som už v člnku, ked ešto za mnou znelo : »Nezabudni! Nezabudni! Ja ti odpúšťam!« Viacej som nepočul, ale hľadel som ako on stál tam v zástupe zúfajúcich, jediný pokojný a so sopätými rukami. Nie dlho, odpluli sme sotva na stopäťdesiat metrov, ked naraz lod zmizla. Len zakolembal sa ešte nad hladinou jej stožiar — a potom i ten zmizol. Bol som viac mrtvý ako živý, ked sme prišli k brehu. Nevedel som o sebe mnoho, Ale to mi bolo zrejmé, že tento život nepatrí už mne. »Nezabudni! nezabudni!« znelo mi v ušiach, »nezabudni smieriť sa s Bohom!« Padol som na kolená, prosil o odpustenie a ďakoval za svoje zachránenie. Víchrica zúrila na okolí, more hučalo, moja duša žalovala... Nezabudni, nezabudni ! Nezabudol som. Boh smiloval sa nado mnou, tak že dnes môžem sa z jeho odpustenia tešiť. Bud mu za to sláva a česť!«* Slávime sviatky veľkonočné, na pamiatku hroznej smrti Ježiša Krista, Spasiteľa sveta, ako i jeho zmrtvýchvstania. Koľkí, ozaj koľkí ľudia pomyslia v slávnostné dni tieto, že i za nich umrel jeden z tých dvoch, o ktorých spomenutý námorník povedal: že »umreli za neho dvaja« ? Dľa K. L. — A. N—h. Za tridsať strieborných. „A Syn zajisté élovéka jde, tak, jakž jest uloženo, ale béda človéku tomu, kterýž ho zrazuje. Tedy oni počali vyhledávati mezi sebou, kdo by z nich byl, kterýž by to mél učiniti.“ Ev. Lukáša XXII. 22—23. Tvrdý súmrak. Stmievalo sa úplne. Srp nového mesiaca, sta bledá tvár mladuchy v závoji klzol ľahko po lazurnom blankyte. Z Amathótu povieval teplý večerný vetrík; jeho šelestiace perute unášaly omamujúcu vôňu Kedronskej olivy, nardu a ľúbeho cédru z Libanona. Striebristý súmrak zaľahol na tiché površia posvätného mesta a veľká svätyňa Šalamúna, sta koruna tisícstupňového schodišta. skvela sa na slávnom površí veľkého Siona. V milom príbytku pohostinného Filéta radilo sa dvanást biednych, chudých, ošumelých prišelcov-cudzincov. V tmavom kútiku tichého príbytku utiahlo sa dvanást ošúchaných, poplátaných kaftanov, dvanásť bledých, vpadnutých tvár. Okolo nich v nečistom víre hýrila tlupa hrdých rímskych žoldnierov, hučala svárlivá vrava nespokojných kupcov. — Pozor, bratia, zašeptal jeden z dvanástich, nízky, hrbatý, ošumelý, — keby gazda vedel, v ktorú hodinu noci priblíži sa zlodej, strážil by a nedal podkopať svojho príbytku. — Škoda príkladu, Iškariot, prerušil pomalú, pomazanú reč Filip, plešivý, načervenastý, mladý muž. — Rozumejte, čo hovorím. Skutky naše plynúť musia v tichosti, rozumne, vypočítavosťou rýchlobežnej gazelly. — Múdre hovoríš, poznať nám treba i najmenší odtienok našich skutkov, lebo — ako i náš veľký Majster hovorí — neznáte hodinu, v ktorú príde Syn človeka. Nerozumiem vám, pretrhol rozhovor mohutný, plecitý, plešivý, vážny muž, Peter Šimon, — ale tak hútam, že Judáš a s ním azda i iní z nás, chceli by ste zapredať, zahubiť Majstra? Preto azda, aby ste mohli časom použiť jeho smrti, hádam i k svojím cieľom?! — Len ticho, bratia! zahriakol ho Taddeus. — Bartolomej rozpovie nám všetko.