Slovenský Východ, máj 1928 (X/102-125)

1928-05-01 / No. 102

SlovenskijUíJchod rrrn i ~i ■!(■ [UNK] [UNK] mnm un ny ji i i Ročník X. Číslo 102. V Košiciach, v ulorok 1. Mája 1928._____________________ U 80 Kal. K 1. máji. Jedno za druhým striedajú sa pamätné dni veľtoého roku 1918, trikráľová deklarácia, národná prísaha a teraz 1. máj. Rýchle sa striedajú, s akousi ľahkosťou prechádzajú — niet v nich už toho napätím ktoré od jedného k druhému ich vynášalo,, vyzdvihovalo mohutnou vlnou: ako dramatické všetko bolo vtedy, holy to udalosti, bolo v nich to závratné blíženie sa k novému brehu, v každom z nich sme sa odrážali od niečoho starého, temného, bývalého; aké v tom boto opojenie a predsa žiadna nedočkavosť, len to čakanie všetkých sa sústreďovalo a umocňovalo, bolo vždy urcitejšie-X. máj 1918 bol najmohutnejšou manifestáciou pred 28. októbrom. Všetky vrstvy národa sa sišly v jednom šíku, tu sme zase raz po dlhej dobe videli národ, nie strany, všetci sme sa postavili po bok^robotníkom a čo nevídaného, v tin deň i žiaci zo škôl a študenti sa pripojili a doslova stávkovali. A poneváč -to bol prvý taký prejav oelého národa, zostal nám pamiatkou na to národný sviatok. Nie je celkom na mieste akákoľvek ľútosť, ako by tej jednoty dnes už nebolo. To, čo sme raz prejavili, bolo skutočné a vonkajšie znamenie, nemusí sa stále a stále, až i zvykové opakovať. Nech je to skryté vo význame tohoto dňa, nedh je to prikrývané mnohými rozporami a neskoršími nesúzvukmi, my v tú jednotu _ ďalej veríme, len ňou trváme, trebárs že si nemôžeme vždy rozkázať spôsob jej prejavu. Snáď sa to nepreje zie dnes na vonok. ale mv veríme vo viac, než v tie rozdielne denné záujmy jednotlivých skupín, na ktoré by kto chcel ukazovať — je sväzok životný medzi všetkými, zákon života náš pojí i vo všetkej polarite, sme jednotná organizmus spoločenský, sme národ. Všetci tí mrtví, na ktorých musíme spomínať celý tento rok, sú medzi nami neviditeľní a spojujú nás — kto medzi nimi a sehou by chcel zdvihnúť priehradu ? Všetci sa k nim hlásime a budeme vždycky hlásiť. Nebolo to náhodné, že práve o robotníckom revolučnom sviatku sme prejavili svoju siednotenosť. Cítili sme to všetci, že konáme revolúciu, a zo všetkých zkúšok vyšli sme v dobu novú. ako národ demokratický. Sú však i v nej stupne, a snáď s!a ešte rozmnožia, ale celkom boli sme vtedy ľud. ktorý uvedomelé siaha po moci, z ktorej bol dosiaľ vyradený, siahla po svojom nráve. a v tom nebolo medzi nami rozdielu. To sa vie, že život nezostane tak jednoduchý, ako na začiatku, a po uchvátení moci naskytajú sa. otázkv složitejšie a složiteišie, v živej organizácii jednotlivé složky. Sa stále určitejšie odlišujú a odtieňujú, i demokracia má svoie nové a nová ťažkosti, ale celkom, ako sme započali. tak dosiaľ trváme, sme národ demokratický. Pre všetky požiadavky a nároky platí tu jediný argument: práca. To zostalo spoločné, i keď tu niet už tei blízkosti a shody medzi organizáciami robotníckymi a ostatnvmi. A to tiež zostáva, vyslovené v národnom sviatku 1. máia. V tom je predsa význam celého tohoto roku: vidieť za sporným a kvasiacim dneskaiškom to najpodstatnejšie a najtrvanlivejšie, čo sa udialo v minulosti, naučiť sa obzerať od tých krikľavostí dňa, ktoré chcú pohltiť všetok náš záujem, myslieť nielen na seba. ale na všetkých tých mrtvvch, ktorí dali všetko, čo mali, nie zo zúfalstva, ale z túžby po 'epšei budúcnosti a z viery v ňu. a tiež na všetkých budúcich, nezostať obmedzení sami sebou, doplniť i spravodlivé vyvážiť každá strana svoju silu vo viere v národ. Ako to nedávno vyjadril jeden z naibdeleiších domácich vodcov našej revolúcie, Anton švehla, že by to považoval za osobnú urážku, keby mal zastupovať len záujmy strany — on verí, že ie povolaný národom a chce slúžiť len národu. To nech je presvedčením i praxou všetkých, a 1. máj nech ie prehliadkos i pohnútkou tejto práce pre celok. 0 Slovákoch môžu rozhodoval len Slováci. Hlinka vyvracia maďarské lži o Slovensku. - Netúžime po pomoci lorda Rotkemerea. Košice, 30. apríla. — Rotliorniereov pomocník Dudley Heathcote napísal do listu známeho spisovateľa Chestertona „G. K’s Weekly” niekoľko článkov o Československu, o jeho vzniku a o pomere Slovákov k Čechom. Svoje články nadpísai „The Slovac Problem” a slovenský problém vidí pán Heathcote v „protikatolíckom” vraj režime na Slovensku, ba Slováci, keby sa vraj dnes mali vysloviť, kde chcú patriť, vyslovili by sa iste za pripojenie Slovenska k Maďarsku. Už z tohoío je vidno, že záujem pána Heathcota o Slovensko je tak podozrelý, ako záujem „ušľachtilého lorda”. Heathcotovi odpovedali anglickí priatelia nášho štátu Setton Watson, Wickham Stead, z našich ľudí jeho vývody výstižne podvrátil a pána Heathcota zahriakol spisovateľ Karol čapek. Teraz sa však pánu Heathcotovi dostalo jasného a priameho zavrátenia od osoby iste najpovolanejšej, od vodcu katolíckeho hnutia na Slovensku Andreja Hlinku, ktorý do listu „The catolic Times” pod titulom „The problem of Slovakia” napísal veľmi výstižnú odpoveď na Heathcotove články. Maďari sa nikdy neuspokoja s odlúčením sa Slovenska od Maďarska, a stále prízvukujú svoje nezmeniteľné odmietavé stanovisko voči smtove versaillskej a trianonskej. V starom Maďarsku sedem miliónov Maďarov držalo hegemóniu nad dvärazy tak početnými národnosťami. Slováci nevedeli o íiobQde. hoci Maďari do sveta rozširovali frázu ~ „ostrove slobody”. Maďarizácia sa prevádzala všade, v úradoch i škole, v kostoloch i v cirkvi, utláčanie a prenasledovanie slovenských ľudí, zrušovanie národných inštitúcií slovenských bolo denným programom starého režimu. Maďari nemajú príčiny k nariekaniu. Slovákom kedysi nedali škôl slovenských, oni dnes majú na Slovensku dostatok stredných škôl s maďarskou vyučovacou rečou. V ďalšej časti svojho článku veľmi dôrazne odmieta falošné tvrdenie našich neprajníkov, ako by v bývalom Maďarsku bolo Slovákom lepšie a konštatuje, že práv, aké má dnes slovenčina, nikdy nepožívala pod maďarskou vládou. Ani jeden reálny Stovák a národovec nevolá po spojení s Maďarskom. Naše vnútorné snaženia dotýkajú sa nás samých a nemôžu siaháť k Maďarom. Verejne a jednomyseľne dali sme to na vedomie Rothermereovi, že netúžime po jeho pomoci a nikdy by sme nehlasovali za návrat k maďarskej vláde. Slováci chcú dosiahnuť všetky svoje práva v rámci československej republiky. My sme utvorili túto republiku a chce mu ju neustále podporovať nehatenou hospodárskou i duševnou prácou. Svoj článok Andrej Hlinka končí týrate jasným prehlásením: Nepotrebujeme maďarského protektorátu. Chceme žiť v pokoji a v* porozumeniu s Maďarmi, ale len ako dobrí susedia, a nie ako ich poddaní. Preto posielame európskej verejnosti dôraznú výzvu, aby neverila maďarským zprávam o našej náklonnosti k Madeirskú. Vodca druhej najväčšej slovenskej politickej strany zavracia takto váhou celej svojej osobnosti veľmi pádne všetky maďarské lži o Slovensku a o jeho domnelej túžbe, vrátiť sa zpäť pod maďarské panstvo, ako by to radi nahovorili Rotherďiere a jeho tovaryšia svetovej verejnosti. O Slovákoch môžu rozhodovať len Slováci! Andrej Hlinka povedal celej svetovej verejnosti veľmi jasne, kde je miesto Slovákov: v republike československej a nikde inde. Ťažká rana československému cukrovarnídvu Opatrenie londýnskej vlády na podporu anglického priemyslu rafinérii cukru. 11. P r a h a, 30. apríla. — Naša verejnosť rozrušená je vážne opatreniach, ktorými zprávami z Angiie o anglická vláda na podporu domáceho priemyslu rafinerií cukru znemožnila dovoz rafinovaného cukru do Anglie a tvm postihrfe náš cukorný priemysel na najbolestnejšom mieste. Stalo sa to prostým zväčšením rozpätí? cla na surovinu a rafinádu a snížením cl? na surovinu. Našej verejnosti je už dostatočne známo, že Anglia bola jedným z najväčších našich odberateľov rafinovaného cukru a že nové opatrenie znemožní konkurenciu s rafinériami anglickými. bu Anglia, chcúc- vybudovať vlastnú výrocukru, ktorého spotrebuje ročite FRANT. TLIEL Jaro v máji. Hašlerova pesnička „jaro je tady” je síce už dávno zabudnutá a nevieme, či si ju ešte niekto prespevuje, keď sa vracia v povznesenej nálade s prvého jarného výletu z čermeľu do Košíc, alebo zo Slávičieho údolia do Bratislavy. Pochybujeme o tom. Ale vôbec nepochybujeme, žc jarné výlety sa už rofcri. a síce do všetkých osvedčených miest blízko veľkých miest. A to je skutočne už opravdové jaro tuná. Akonáhle pohodlní meštiaci v nedeľu zabudnú na svoju zadymenú kaviareň a vytiahnu z almáry športový oblek, alebo čosi podobného, poriadne Baťovky a gumák, alebo prevlečník a rozhodnú sa vyjsť si za mesto, tak ie tu skutočne jaro, i keď v novinách stojí na druhý deň, že niekde padal sneh a mrzlo len to praštělo. žiadni chlapci, hrajúci fazuľou a guľkami, nie sú spoľahlivými príznakmi mesiaca mája, ale jarní výletníci — iste. Tí nesú do Košíc a Bratislavy večer z prírody všetky ulámané krásy, čo ich kde len nalámali a nasbierali, tí prinášajú smutná pozdravy pošľapaných kveíúcich strání a lúčin na svojich sošľapaných podpätkoch, tí nesú na svojich rozveselených tvárach prvé známky jarného slnka a jarného prachu. Tak sa chodievalo na jarné výlety pred 50 rokmi a chodieva sa dodnes. . Príroda sa chápe len tak, že si človek v 1.850.000 tún, podporuje novo vznikajúci priemysel cukrovarníckymi prémiami. Do roku í924 sa vôbec repa v Anglii nepestovala. Teraz ie tam 20 cukrovarov a platia sa prémie 191 šilingov na q raíinády a 170 šilingov na q metosy. V kampani 1927- 28 vyrobených bolo 200.000 tún cukru a 67.000 tún melasy a vyplatených bolo 5.500.000 libier šterlingov (900 mil. Kč) prémií, takže za tento obnos mohol byť celý vyrobený cukor kúpený a konzumen • tom rozdaný a ešte zostal veľký obnos pre podporu zemědělstva. Podpory budú sa vyplácať desať rokov. Táto politika spôsobí ťažkú ranu nášmu cukrovarníctvu a repárstvu. nedeľu vyšliapne niekde do lesa aj s regimentom detí a rozvalí svoje útrmácané telo niekde na prvými kvetmi okrášlenej lúke, alebo stráni. Zatiaľ deti vrhnú sa s hurónským revom na všetko kvitnúce a rastúce, nemilosrdne to trhajú a lámu Nežné kvetinky sa zašľapávajú podpätkami, trhajú sa aj s korienkami, alebo sa im trhajú len hlavičky krásne modré a poneváč sú ich lodýhy krátke, tak sa hneď zase zahadzujú. Potom sa vrhnú dravé rúčky n? žlté petrkľúče a zabíjajú všetko to jemné tvorstvo ríše rastlinnej, pokiaľ nie je daný rozkaz k návratu. A otecko s matkou uvažujú zatiaľ len o tom, kde by sa došlo pre pivo a čo by sa malo napred z jedál, v ohromnej brašiii napchatých, načať. Potom sa žalúdky naperu, naplnia sa teplým zvětralým pivom z najbližšej krčmy a dá sa pokyn k návratu. Prvý jarný výlet je skončený: „Hor’ sa teraz ku vlaku, aby sme sa dostali domov!” A k vlakom valia sa zástupy a každý má kus odtrhnutej prírody so sebou. Najviacej, pravda, nežné pohlavie; to nesie plné náruči, celé stohy kvetúcich konáiov, celé kvetúce lúky v spotených, rozpálených rúčkach. Kvetinky smutne vesia svoje teličká na opálené rúčky a mladučké lístky na ratolestiach chabo visia dolu, spievajúc tíško smutnú pieseň zániku. A rúčky, ktoré patria tvorom najvyše vyspelým, rúčky, ktoré sa hanbia udref karabáčom domáceho psíka, rúčky, ktoré by za živého boha nezabily kurča, tieto ruky pokojne celý pol Vznik mikulášskej rezolúcie. Profesor dr. Adolf E. Vašek. Májová rezolúcia bola zospovaná v byte dra šrobára, a to za r>rítemnosti terajšieho šéfredaktora ..Slovenského Denníka” Karola Huška, inžiniera Buriana a dra Beňovského, toho času vojenského lekára v Ružomberku. Rezolúciu písal vlastnoručne šéfredaktor Hušek, bola plodom všetkých prítomných, ale najviacej dra šrobára. Tento koncept šéfredaktor Hušek deň pred Šrobárovým odchodom na mikulášske shromaždenie vlastnoručne v niekoľko exemplároch preklepal v miestnostiach úvernej banky (teraz Slovenskej banky) a odovzdal dru Šrobárovi. Pred schôdzkou, poriadanou v Dipt. Sv. Mikuláši, tisícový sprievod išiel ulicami mesta za zvukov slovenských a českých piesní a volal slávu československej jednote. Všade bolo vidieť povznesenú náladu, četníci a pohraničná stráž mali pohotovosť. Tak uvádza zpráva slovenská, dodaná vtedy českej tlači. Dľa tejto zprávy schôdzka konala sa potom „U čierneho orla”. Na rozkaz slúžneho museli zo schôdzky von vojaci a ruskí a srbskí zajatci, ktorí zo; sympatie sa v hojnom počte dostavili. Rečníci boli traia: dr. šrobár a dvaja socialisti. Dr. V. šrobár vo svojej reči hovoril pre budúce slobodné Československo v smysle sebaurčovacieho práva národa, čo neobyčajne pôsobilo na prítomné shromážděme. Vplyvom socialistických rečníkov do pripravenej už rezolúcie k fiatmi bodom ako šiesty bol pripojený prideň zabíjajú stá a tisíce kvetín. Mesiac máj a jaro vôbec sa nedá patrné n nás uč ináč chápať. Nikto sa predsa nemôže dívať len tak na tie hlúpe lúky, ako tá krása na nich kvitne, aby si jej trochu domov neodniesol? A či je to možné, chodiť okolo krásne rozkvitnutého stromu takej ružovej jablonky a nenalámať si pár konárov? To by nám nikto ani neveril, že sme boli na výlete?! Však to zase narastie, a či nie? A vôbec, čo je komu do toho, že si natrháme, nech si natrhá škarohliad tiež. To píše bez toho taký chlap, ktorý nemôže už po stráňach chodiť, či snáď môžu mať kvetiny cit? To nech nám nikto nehovorí! jaro a máj je tu a my chceme z toho niečo tiež mať! A tak sa vracajú každý rol; húfy z čermeľu a zo všetkých krásnych miest, ktoré sám Boh zachoval pre radosť Nešťastných, ktorí musia byť po celý týždeň v dielňach, kanceláriách a dusných bytoch a nesú si kus zničenej a zvadlej krásy domov, aby ju nastrkali na deň či dva do váz a prípadne tiež hneď alebo najneskoršie za dva dni vyhodili na smetisko do popoľa a ostatného braku. Buďte šťastné, vy kvetinky, ktoré rastiete na neprístupných stráňach v Karpatoch, lebo vy rastiete v bázni božej až k uzreniu a rozhodíte v jaseni po strání spusty svojich detičiek v podobe maličkých semien, aby tieto nasledujúceho, jara zase pekne rozpvitly a zdobily osamelú strán večne. Nikto vás netrhá, nikto vás nepotrebuje a nikto vám neubližuje...